« 30

31. Bojový presun

Náš presun bol organizovaný podľa pravidiel, "Keď niet veliteľa, každý múdrý sa stáva velitelom.My sme boli múdry všetci ale sme sa údajne prejavili ako banda vyvrhelov.Náš cieľ bol pre nás neznámi. V stanici Zábreh naše štyri dobytčie vagóni odpojili od osobného vlaku preto sme stáli pred budovou stanice ako stratené deti.Staršina, cigáň Dezider Stojka bol, je pravdou veliteľom presunu ale my sme v jednom dobyčiaku z vojenských kufrov vytvorili preňho prostredie, ako keby bol veliteľom výsadkového veľko kapacitného Boeingu a preto sedel spokojne a spokojný. Desť nefajčiarov a nepijakov sedelo pre istotu zo staršinom a hrali karty.

Nás zbytok, presunu stoštyridsať zadržaných na vojenskej základnej službe údajne "Po dobu potreby" sa nahrnulo do staničnej reštaurácie. Bolo práve pätnásť hodín, čas vracajúcich sa zo zamestnania. Takto sa vracal aj jeden major vnútornej stráže. Ale miesto toho aby sa ponáhlal domov, rozhodol sa konrolovať bandu úplne opitých naších skoro-polo-pétepákov, členov Druhého Technického práporu. Odpovede "naších" nemožno všetky opísať. Opíšem iba najslušnejší. .
Odpáľ hovädo lebo ti jednu jebnem".

Major ale zrejme chcel byť povýšený nedal sa oddbiť slušným slovom, a stál vo vchode na nastupište. Vtedy práve prifučal jeden kotol, a naši v reštaurácií, vedomi si vojenských predpisov aby ich vlak neodbehol vyvalili sa s úmyslom nastúpiť. Major vnútornej stráže ale stál zo zvihnutou rukou vo východe. Prva vlna utekajúcich na vlak, majora iba sotila do prvého kolajišťa na neurovnaný makadam. Druha vlna, ho postupne, vyzliekala napred z oboch epeoliet a saka. Tretia vlna utekajúcich ho poskákala, po chrbáte, pretože sa otočil dolu bruchom už skoro bez nohavic. Major z jednou epoletou v ruke zastavil v dopravnej kancelárie, odchod naších dobytčiakov. Viezli sa potom už iba naše kufre. My sme dostali doprovod, na každého nášho jedného dvoch vojakov vnútornej stráže.

Pri prehliadke naších vozňov bol nájdený aj náš veliteľ presunu cigáň, staršina Dezider Stojka. Zastali sme v Mikuloviciach ve Zlezku, v tábore pri muničnom sklade.

Dežo bol degradovaný o jeden stupeň. Kúpili sme mu bicykel.
Miesto poďakovania sa zhrozil koľke peniaze sme za to kolo vyhodili.
Povedal, Kluci, to ste nevedeli niekde šlohnúť ?"

Prebudenie druhého dňa bolo od strašného ešte horšie.